Známky zlej organizácie záchrany zvierat

Zvieratá sa zdajú byť v zlom stave
Budete chcieť hľadať príznaky, že záchrana neposkytuje optimálnu starostlivosť o svoje zvieratá skôr, než prijmete zvieratko.
Domáce zvieratá sa môžu zdať ako vyčerpané, zamorené kliešťami, pokryté močom a výkalmi, ktoré trpia otvorenými ranami alebo inými neliečenými zdravotnými problémami.
Môžu sa vyskytnúť aj príznaky správania. Môžu emocionálne trpieť a vystavovať strach, plachosť, nečinnosť alebo agresívne správanie z nedostatku socializácie alebo histórie predchádzajúceho zneužitia a zanedbávania.

kočka

Priestor je neprimeraný
Pozastavte sa, ak vidíte, že prepravky sú postavené na sebe alebo je niekoľko zvierat umiestnených v jednej chovateľskej stanici. Chovateľské stanice by mali mať tiež vhodné podlahy a zvieratá by nemali kráčať po drôtenom pletive.
Zvieratá by mali byť umiestnené v obojstranných klietkach, alebo by mali byť dostatok dobrovoľníkov alebo zamestnancov, ktorí by ich brali na vychádzkové prestávky dvakrát až trikrát denne, plus cvičenie.
Zvieratá by mali mať dostatok priestoru na pohyb a mať prístup k vonkajšiemu priestoru. Či už cez vonkajšie chodníky a / alebo dostatočný čas mimo ich chovateľských staníc v rámci hrania alebo na prechádzkach.

Má nízku úroveň adopcií
Dlhé pobyty a nízke miery osvojenia môžu znamenať, že organizácia má nerealistické požiadavky na adopciu.
Niektoré renomované záchrany poskytujú za určitých okolností dlhodobú starostlivosť o zvieratá, dodáva, ale väčšina zvierat by mala prejsť procesom osvojenia pomerne rýchlo v renomovanom útulku.

kotě

Zariadenie nie je čisté
Chudobná údržba budovy je červená vlajka. Vysoká hladina amoniaku často naznačuje nadmerné množstvo moču a výkalov, čo môže viesť k problémom s dýchaním pre ľudí aj pre domáce zvieratá, nedostatok čistoty a nedostatok dostatočnej ventilácie. Navyše upozorňujeme , že zvieratá by mali mať čisté podstielky, prikrývky, hračky, jedlo a vodu.

Byvol africký prezývaný ako Čierna smrť

Čierna smrť. Týmto nepekným, no žiaľ výstižným označením nazývajú domorodí Afričania takmer 1 tonu vážiaceho tvora, odbornejšie známeho ako Byvol africký. Strach vyvolávajúcu prezývku si vyslúžil na základe faktu, že každý rok v Afrike zabije cca 500 ľudí. Byvol africký je síce z pohľadu iných predátorov, levov, považovaný za tupú a častú korisť, vlastne levy tieto tvory lovia pravidelne, no ak sa Byvol africký rozhodne zaútočiť alebo pustiť do boja, šancu na prežitie nemá nik. Svoje 1 tonu vážiace telo dokáže rozbehnúť rýchlosťou až 50 km/h a jeho útok privodí rozsiahle a veľmi vážne vnútorné zranenia, ako aj rozbitú lebku. O tom by vedeli povedať svoje aj ich úhlavní nepriatelia levy, ale vo väčšine prípadoch skôr ľudia, ktorí sú oveľa bezbrannejší. Čísla žiaľ hovoria jasnou rečou. Poďme sa ale na tohto obrovského tvora pozrieť ešte bližšie, nielen na jeho útočnú silu.

buvol

Jeho výška dosahuje "len" 1,7 metra a je to spôsobené najmä jeho krátkymi nohami. Jeho mohutnosť však spočíva v zavalitom a ťažkom tele. Nebezpečný výzor mu dodávajú i veľké rohy, ktoré však samcom začnú rásť až od šiesteho roku života. Rohy majú i samice, no viditeľne kratšie.

•         Kde sa najčastejšie vyskytujú a čím sa živia?
Byvol nemá tendenciu útočiť, aby lovil potravu, pretože sa živí zväša trstinou, trávou a k životu potrebuje najmä vodu, čo je vzhľadom k jeho váhe a konštrukcii celkom zaujímavé. Živí sa tak skutočne skromnými zdrojmi potravy, no dôležité sú pre neho najmä močariská a chládok. Ak opustí toto svoje obľúbené prostredie tak len preto, aby sa išiel napásť trávy, ktorá je takisto jeho častým menu. Ak je tráva privysoká, stádo ju začne hromadne mlátiť, robiť také chodníčky, na základe čoho sa potom ľahšie pasie aj ich nižším ratolestiam.

stádo

•         Sociálny život stáda a hierarchia
Nedá sa učiť presný počet členov stáda, nakoľko ich počet býva naozaj rôzny. Základ stáda ale tvorí dominantný samec (ten s najväčšími rohmi), okolo neho chodiace samice (vzájomne príbuzné) a spolu s nimi i potomstvo mladých byvolov, ktoré si však na základe rešpektu a strachu držia od toho staršieho a dominantného odstup.

Plameniak

Toto krásne a očarujúce stvorenie, ktoré je charakteristické mimoriadne dlhými nohami a krkom ružového alebo červeného sfarbenia. Plameniaky žijú v trópoch alebo subtrópoch. Veľmi často sa vyskytujú v prostredí v ktorom vydrží len málo živočíchov. Je to prostredie s vysokou salinitou alebo alkalitou. Zdržiava sa vo veľkých skupinách, kde sa môže nachádzať aj milión jedincov.

Tieto vtáky sú veľmi spoločenské. Tokanie prebieha spoločne v skupine. Počas tohto tokania sa pripravujú na párenie a znášanie vajec. O svoje mláďatá sa starajú týždeň alebo dva, až kým sa nenaučia chodiť. Neskôr sa tieto mladé plameniaky zhromažďujú taktiež do skupín. Mláďatá kŕmia rodičia ale sprevádzajú ich iné nepríbuzné dospelé vtáky.

plameňák


Znaky


Najcharakteristickejším znakom sú samozrejme ich veľmi dlhé nohy. Nie sú dĺžkou primerané k ich telu ako je to u iných vtákov. Telo je veľmi útle. Dlhé nohy im pomáhajú pri brodení sa vo vysokej vode. Tu treba spomenúť ich potravu. Živia sa len vybranými mikroskopickými rastlinami a živočíchmi. Sú teda veľmi potravinovo špecializované. Plameniaky majú taktiež dlhý a ohybný krk. Charakteristický je aj zakrivený zobák pomocou ktorého filtrujú mikroorganizmy z vody. Typickú ružovú alebo červenú farbu plameniakov spôsobuje ich potrava.  Ide o farbivo, ktoré sa nachádza v riasach a kôrovcoch.


Potrava


Ako som už spomenula plameniaky sa živia rôznymi druhmi mikroorganizmov. Túto potravu získavajú tak, že sa brodia vo vode. Popri tom víria vodu a bahno. Potom ponorí zobák do vody a naberá do neho vodu. V zobáku sa voda filtruje a ostáva iba potrava. Na okrajoch jeho zobáka sa nachádzajú rady jemných platničiek a na niektorých aj jemné chĺpky.

ptáci


Typy


–        Plameniak ružový

–        Plameniak

–        Plameniak červený

Tento druh vtáka je veľmi zaujímavý a jedinečný. Nie len jeho sfarbenie tela ale aj celková stavba je veľmi nevšedná. To že prežijú v podmienkach pri ktorých iné živočíchy nevydržia už len dopĺňa ich jedinečnosť. Nehovoriac o ich potrave a zvláštnom státí na jednej nohe, ktorým si regulujú teplo. 

Súboj medzi psíkom a mačkou


·         Hovorí sa že mačky sú lepšie na chov a starostlivosť o ne je jednoduchšia. Psíkovia to však majú oveľa horšie. Ktoré zvieratko je lepšie chovať a ktoré ma najviac výhod ?

pes
 
·         Mačka to vyhráva všetkými štyrmi. Oproti psíkom má množstvo výhod niektoré môžu byť prospešné pre ľudí a niektoré zase pre mačky. O mačke sa hovorí že má Sedem životov. No čo je to tomu tak to Zatiaľ nikto nezistil. Avšak jedno je jasné. Ak mačka padá z Veľkej výšky dokáže sa obrátiť tak aby padla na všetky štyri lapky a tým si dokáže zachrániť život. Ďalšou veľkou výhodou je že mačka sama sebe je čistotnejšia ako psíkovia. Mačka má špeciálny priestor ktorý do ktorého dokáže robiť svoju potrebu a potom stačí už len vyčistiť . Ďalšou výhodou je že mačka je výborný lovec. Je to hlavne tým že má ostrejší zrak a preto dokáže vidieť svoju maškrtku až na 200 metrov.

kočka
 
·         Psíkovia to majú ale zložitejšie. Poznáme mnoho rás ktoré nám pomáhajú pri love. Dokážu však chytať ale len to čo vidia alebo cítia v rannej blízkosti . Domáci havkovia však majú tiež množstvo úloh ktoré sú pre ľudí prospešné. Napríklad nás dokážu ustrážiť pred blížiacim nebezpečenstvom. Taktiež nás Milo privítajú keď prídeme domov. Dokážu sa s nami hrať a maznať až niekoľko hodín bez prestávky. Okrem zdraženie nebezpečenstvá nás informujú pred blížiacim nebezpečenstvom. Dokážu chrániť územie a niektorí psíkovia na povel dokážu nechceného návštevníka aj spacifikovať. Možno si poviete že si nie sú až takým hodným spoločníkom do domácnosti. Práve naopak psíkovia Majú niečo čo mačky nepoznajú. A preto si psíkov vážim viac ako mačky.
 
kočička

·         Takže keď si budete vyberať medzi mačkou a psíkom Rozhodnite sa správne . Či si vyberiete psíka alebo mačku musíte dbať na to že sa musíte o ňu starať. Čiže pravidelne kŕmenie, psíkov musíte venčiť, pravidelne sa s nimi hrať rozprávať a cvičiť aby neublížili ľuďom v okolí.

Činčila ako domáci maznáčik


Každý rok býva populárne iné domáce zvieratko. A v poslednej dobe je to hlavne činčila. Niet sa čomu čudovať, je to zvieratko, ktoré vyzerá skutočne rozkošne, no na druhej strane ich chov nie je žiadna prechádzka ružovou záhradou. Nemyslite si, že len kvôli tomu, že je to malá, milá a chlpatá gulička, budete mať menej starostí. Činčily sú veľmi inteligentné a vynachádzavé zvieratá, môžete si s nimi zažiť veľké množstvo srandy, ale zároveň aj trápenia, keď sa o ňu nebudete starať tak, ako by ste sa mali. Všetko však zvládnete, keď si preštudujete literatúry a opýtate sa chovateľov, ktorí s nimi už majú skúsenosti.

činčila
 
Pre svoju úžasne krásnu a jemnú srsť bola veľmi často lovená a po prvom dotyku s ňou hneď aj zistíte, že sa niet čomu čudovať. Ich srsť je skutočne krásne hebká.
 
Činčila je však veľmi aktívna a keď nemáte cvik ani ju tak skoro nechytíte. Keď ju chcete vypustiť z klietky (čo by ste mali robiť určite každý deň aspoň na hodinu), pre istotu radšej zatvorte dvere. Nikdy neviete, kedy vám ujde z miestnosti a potom budete mať čo robiť. Okrem toho po sebe nechá veľa stôp v podobe výkalov. Činčila je skutočne veľmi aktívna a miluje pohyb.
 
Čo sa týka ľudí, musí si na nich zvyknúť. Na svojho majiteľa si zvykne takmer okamžite, ale s cudzími ľuďmi občas máva problém. Je to však len otázka hodiny.

myš
 
Najviac na ňu samozrejme zaberá, keď máte v ruke nejakú potravu. To zaberá naozaj na každé zviera. Raz si to od vás príde zobrať, a potom si z vás urobí hračku a bude po vás behať a skákať, koľko sa jej zachce. Kŕmiť by ste ju mali orieškami a určite nezabúdajte na čistú vodu. Kožuch si čistí sama, ale je dôležité, aby mala dostatočne veľkú klietku s domčekom, v ktorom bude naozaj čisto. Činčila je proste spoločník, ktorého budete milovať, no počítajte s tým, že vyslovene nevyhľadáva ľudský kontakt.

Tasmánsky diabol


Hoci kedysi žili po celej Austrálii, dnes ich bohužiaľ možno nájsť iba na ostrovnom štáte Tasmánia. Svoje brlohy si stavajú v pobrežných krovinách a lesnatých územiach, kde môžu počas dňa pokojne spať. Vytvárajú si ich aj v dutých pňoch, starých wombatích pelechoch, a v malých jaskyniach.

medvídek
 
Tasmánsky diabol má veľkosť malého psa. Má čiernu kožušinu, vďaka ktorej je maskovaný pri hľadaní jedla v noci. Je tiež charakterizovaný ostrými zubami, ktoré mu pomáhajú pri kŕmení. Pri hľadaní potravy môže cestovať na dlhé vzdialenosti. Zje všetko, čo je k dispozícii, najčastejšie zdochliny, dokonca aj pokazené a hnijúce mäso. Požuje aj kožušinu a kosti, ktoré rozdrví vo svojich silných čeľustiach. Hoci sú to samostatné zvieratá, tasmánski diabli sa zhromažďujú, aby sa nakŕmili, a často na seba zlomyseľne vrčia aby odstrašili ostatné jedince. Keď skončia s jedením, zo zdochliny nič nezostane.

tasmánký medvídek
 
Rozmnožovacie obdobie tasmánskeho diabla trvá od marca do mája. Samice sa pária s dominantnými samcami, ktorí bojujú aby získali ich pozornosť. Tri týždne po počatí samice porodia až 50 potomkov. Týchto 50 extrémne malých detí sa snažia dostať sa k jednej zo štyroch dostupných bradaviek na matke. Tie, ktorým sa to nepodarí, neprežijú. Potomkovia sú potom vo vačku tasmánskeho diabla približne tri mesiace, kým sa úplne rozvinú. Rovnako ako wombat, tasmánsky diabol má vrecko, ktoré sa otvára na dne, aby sa do neho počas cestovania nedostali nečistoty. Po tom, čo deti opustia vrecko svojej matky, zostanú skryté v brlohu ďalších 3 mesiace. Počas tejto doby matka prináša jedlo mladým. Vo voľnej prírode sa môžu dožiť až 5 rokov.

mládě
 
Tasmánsky diabol je na ostrove Tasmánia chránený. Organizácie aj jednotlivci sa snažia, aby úplne nevyhynul. Najčastejšou príčinou úmrtia je zrazenie autom, keďže sa často kŕmia zdochlinami na ceste. Sú tiež veľmi náchylní na nádor tváre, ktorý za posledných 10 rokov dramaticky znížil ich populáciu. Sú na Červenom zozname IUCN.